Preskocit navigáciu

Kabína plná výkrikov radosti


Kabína plná výkrikov radosti

„Spočiatku všetko prebiehalo normálne. Päť minút pred bojovým odpalom sme zistili, že máme nízky výkon na nepretržitom napätí. Urobili sme opravu napájania, prešli sme na turbínu. To nám ale nepretržité napájanie resetovalo, tak sme museli čakať ešte 4 minúty. Čiže v konečnom dôsledku minútu pred odpálením sme zistili, že vysoké napätie nabehlo (aj keď ešte stále nemalo patričný výkon). V kabíne vládol stres, chaos a panika. Ale keď na 35 kilometri zasvietila prvá raketa, tak už bolo všetko dobré, „ približuje veliteľ 1. palebnej batérie kapitán Dalibor Dubiňák posledné chvíle pred odpálením rakiet.

Na vzdialenosti 34 kilometrov už svietili všetky štyri rakety samohybného protilietadlového raketového kompletu 2K12 KUB a prechytenie cieľa operátorom číslo 2 prebehlo bez problémov. Podľa veliteľa batérie síce bolo na ňom vidno, že je v tom momente v poriadnom strese – asi v najväčšom z celej kabíny, ale svoju úlohu dokonale zvládol. Potom len čakali, kedy sa po prechytení cieľa rozsvietia rakety. Následne kapitán Dubiňák dostal úlohu, aj povolenie na streľbu.

Rozhodovali sekundy

„Stlačil som tlačidlo odpalu ( vtedy bol vraj až podozrivo pokojný) išla raketa. Začuli sme dunenie a vedeli, že letí. Stlačil som druhú, zasa sa ozval dunivý tón. Vtedy už bola kabína plná výkrikov radosti. Mal som od potu mokré ruky. Potom som začul, že vedľajšia batéria má technické problémy. Tak sme išli ešte raz naostro my, a to sme si už tie zvyšné dva odpaly doslova užívali,“ komentuje veliteľ batérie, ktorý bol na bojových streľbách na Balte po prvý raz v pozícii veliteľa batérie dianie v kabíne rádiolokátora 15. mája.

O tom, či bude cieľ zničený a bojová úloha splnená vlastne rozhodujú tri – štyri otáčky rádiolokátora. Teda približne nejakých osem sekúnd. Keď vtedy nedôjde k okamžitému zachyteniu cieľa, ktorý sa vysokou rýchlosťou oddelil od nosiča (ten predstavovalo lietadlo Su-22 poľských vzdušných síl), je prakticky nemožné neskôr cieľ zachytiť viesť na neho paľbu. Podľa veliteľa protilietadlovej raketovej brigády plukovníka Vladimíra Kováča je to najkritickejší okamžik celých bojových strelieb. Lietadlo má podvesený cieľ SRCP-WR. Je to vlastne raketa, dlhá 2500 mm, ktorá má priemer 200 mm a hmotnosť 75 kilogramov.

Úlohou operátora číslo 2 je cieľ zachytiť a sledovať ho. Čatár Jozef Török vysvetľuje, že najdôležitejšie je pri oddelení cieľa od nosiča prejsť na sledovanie tohto cieľa. Je to je najzložitejší a zlomový moment celých strelieb. „Keby som v tejto činnosti zlyhal, celá mnohomesačná snaha mojich kolegov v príprave na streľby by bola zbytočná. Kým sa raketa odpúta od lietadla vidím na indikátore cieľ ako jeden impulz. Pri odpálení rakety sa trochu zmení a v jeho pravej časti sa oddelí malý impulz nižšej intenzity. A práve vtedy v ručnom režime musím prejsť na sledovanie cieľa. Keby k tomu nedošlo, tak sledujeme stále nosič – lietadlo a nie raketu. Som rád, že sme to zvládli, veď to bolo po prvý raz, čo som bol v lokátore pri streľbách, priznáva operátor, ktorý nakoniec úspešne zachytil prvé štyri rakety. Veliteľ batérie kapitán Dubiňák na jeho adresu nešetrí slovami chvály. Veď ešte nedávno bol úspešný operátor vodičom. Za tri mesiace sa zacvičil ...

Veliteľom družstva a operátorom číslo 1 pri streľbách bol rotný Peter Srňánek. Pre rodáka z Nitry sú to už v poradí tretie bojové streľby na brehu Baltu. Z toho druhý raz ich zažil ako operátor číslo 1. Jeho úlohou je prehľadávať vzdušný priestor, vyhľadať cieľ a dať ho operátorovi číslo 2. Potom ďalej sledovať či je správny a kontrolovať správnosť zachytenia. „Keď odletela prvá raketa, zo všetkých spadol stres. Bolo to fajn, už po tejto prvej rakete som cítil a vedel, že pôjdu aj ďalšie v poriadku,“ hovorí.

Bojová raketa kompletu KUB 3M9ME je poloaktívna, radarom navádzaná s bezkontaktným približovacím rádiovým zapaľovačom. Má dĺžku 5841 mm, priemer 330 mm, váhu takmer 600 kilogramov (z toho 56 kg bojová nálož). Je určená spoločne s celým kompletom na ničenie lietadiel, krídlatých rakiet, vrtuľníkov a ostatných vzdušných cieľov v malých a stredných výškach. Ničí ciele letiace rýchlosťou od 60 do 600 metrov za sekundu na vzdialenosť 3,5 až 17,3 kilometra vo výškach 60 až 7 000 metrov. Samonavádzacia hlavica prijíma odrazený signál od cieľa pohyblivou anténou, umiestnenou pod predným krytom. Na stabilizátoroch má umiestnené ďalšie antény pre príjem signálu od navádzacieho rádiolokátora. Strela je odpaľovaná pyronábojom. Prvá časť motora, ktorá dá strele plnú rýchlosť až 900 metrov za sekundu horí 5,5 sekundy. Druhá časť motora sa zapáli odhodením prstencového zostatku prvej časti motora a udržiava potrebnú rýchlosť pre samotný let strely a jej manévrovanie. Ciele likviduje tlakovou vlnou a črepinovým účinkom bojovej hlavice...

Viacej k článku sa dočítate v júlovom vydaní mesačníka OBRANA



Autor: MO SR - Jozef Žiak , Foto: MO SR - Jozef Žiak - Dátum: 27.05.2013
Čítanosť: 4542
Verzia pre tlač

Skočiť na menu




Share